Renáta

Moja prababička

Moje najkrajšie spomienky z útleho detstva sa viažu na moju dobrú prababičku. Volali sme ju jednoducho babka. Mala krásne ruky poznačené časom a ťažkou prácou. V jej nežných očiach sa zrkadlila nesmierna láska k nám. Posledných šesť rokov svojho života strávila na posteli, pretože nemohla chodiť. Dala nám však veľmi veľa. Snahu pracovať, pomáhať ľuďom a mať každého rád. Bola veľmi skromná a vďačná za každú maličkosť.
Viac ako štyri roky som od narodenia bývala v Námestove. K starkým a babke sme chodili každý víkend. Počítala som noci do nášho stretnutia. Vždy som pribehla k nej a ona si ma s láskou pritúlila. Ťažké bolo od nej odísť. Vedela krásne rozprávať príbehy z detstva i zo svojej mladosti. Boli veselé, vážne i smutné. Vždy však skutočné. Keď sme sa presťahovali do Hladovky, boli sme spolu každý deň. Najviac sa mi však na nej páčilo asi to, že vedela krásne a pútavo čítať. V jej izbe sme mali policu plnú rozprávkových kníh, ktoré som už vedela takmer naspamäť. Najradšej som mala rozprávku O zakliatej žabe a o Snehulienke. Skoro každý deň som vytiahla z poličky knižku, v ktorej bola rozprávka o Snehulienke a podľa obrázka som našla príslušnú stranu. Sadla som si k babke, hlavu som si oprela o jej plece a svojim detským hláskom zatiahla: "Bábkó, čítáájtéé!" A ona čítala. Pomaly, slovo za slovom. Ak sa náhodou pomýlila, alebo preskočila stránku, hneď som ju opravila: "Ale, to tak nééníí." Babka čítala ďalej. Ak sa náhodou zamyslela, alebo začala rozprávať niečo iné, moje "Bábkó, čítáájtéé!" ju vrátilo späť ku knihe.
Častokrát už bola veľmi unavená. Ja som však nepopustila a babka čítala a čítala, až kým to neznudilo aj mňa a nezačala som babku trápiť niečím iným. Rada som sa s ňou hrala s loptou. Sadla som si k poličke a začala som loptu jemne hádzať babičke rovno na kolená. Ak jej ruky odmietli poslušnosť a lopta spadla, musela som si ísť po ňu. Vymýšľala som všeličo, aby som ju rozosmiala. Grimasy sa jej nepáčili a preto som len podskakovala, smiala som sa a potom si zmorená sadla na posteľ a položila som hlavu babke na kolená.
Keď som už bola väčšia a vedela som už čítať, veľmi často sme si vymenili úlohy. Ja som čítala a moja babička ma veľmi pozorne počúvala. Prečítala som jej hádam všetky rozprávky, ktoré boli v uložené v polici. Tiež som jej rozprávala, čo sa deje vonku, že sa liahnu kuriatka, alebo kedy príde na návštevu niektoré z jej milovaných detí.
Babička bola veľmi šťastná, keď som šla na prvé sväté prijímanie. Obdivovala moje šaty a páčili sa jej aj moje vlasy. Najviac jej však záležalo na mojom srdci, mojej duši, mojom správaní. Bola rada, že sa toho dožila. Hoci nemohla chodiť a teda nebola v kostole, prežívala túto krásnu chvíľu spolu so mnou.
K mojim najobľúbenejším sviatkom patrili Vianoce. Vtedy sme boli všetci spolu a každý mal dosť času pre všetkých. Starká väčšinou upiekla medovníkovú chalúpku. Cez vianočné sviatky musela ostať nedotknutá, ale ktoré dieťa by odolalo sladkej bielej poleve? Potajomky som prišla do obývačky, odlomila kúsok bieleho stromčeka a už som sa utekala skryť. Samozrejme, kde inde ako ku babičke. Keď potom starká zisťovala, kto olúpal kus stromčeka, alebo strechy, hneď som sa priznala a ako poľahčujúcu okolnosť som uviedla: "Ja, ale dala som kúsok aj babke." Tá ani nevedela, odkiaľ som sladkú dobrotu priniesla. Nielen vtedy, ale aj inokedy nás "ochraňovala" pred všetkými spravodlivými alebo "nespravodlivými" trestami. Aj keď ma chcela zbiť sestra, stačilo pribehnúť k babičke a nemusela som sa ničoho obávať.
Vtedy, keď mi bolo smutno, vyžalovala som sa jej a aj keď mi niekedy nevedela poradiť, vždy ma potešila nejakým dobrým slovom. Už len jej prítomnosť všetkých napĺňala zvláštnym pokojom a pocitom bezpečia.
Mali sme ju radi všetci. Nielen blízki príbuzní a známi, ale aj zvieratá k nej cítili náklonnosť. Občas v zime som babičke priniesla premrznuté mačiatko a ono jej o chvíľu zaspalo v náručí. Alebo napríklad v lete, keď bolo teplo, dali sme na dvor fotelku, ocko babku chytil popod pazuchy a vyniesol ju na dvor. Bolo že to radosti. Keď sme z reťaze odviazali nášho psa Čuča, boli sme svedkami jednej príhody. Babka bola v tom roku von prvý raz. Čučo sa k nej rozbehol ako strela. Položil predné labky na fotelku a oblizol jej líce. Zoskočil z fotelky, odbehol preč, vrátil sa a svoje "bozky" opakoval. Nakoniec sme ho museli zavrieť vedľa do záhrady, ale babka z toho mala ohromnú radosť. Bola šťastná, že ju má rado aj toto malé zvieratko.
Neprešlo veľa času a stalo sa, čo sme nečakali. Naša drahá a milá babička ochorela a zomrela. Všetci, čo ju poznali, smútili. Z domu sa vytratila tá krásna atmosféra, ktorú okolo seba šírila naša babička. Tej však už niet. Odišla a už sa nevráti.
Čas sa mení, ľudia odchádzajú a prichádzajú, rodia sa a umierajú, ale našu babičku nám nikto na svete nenahradí.

Renáta Jur.