Štefan :

Dych času

Bol pekný zimný podvečer. Tieto Vianoce sme sa rozhodli stráviť u mojej starej mamy. Blížilo sa k štvrtej hodine popoludní. Všetko bolo prepravené na večeru, no tá sa mohla začať až o pár hodín.
Vybral som sa preto pozrieť si starú truhlicu, ktorá ležala hore na pôjde. Bola pekne vymaľovaná, zdobená prírodnými ornamentami. Po jej otvorení, akoby človeka zalial duch minulosti. Truhlica v sebe skrývala pozostatky starých čias. Rád som sa tu hrával, pretože som tu našiel studnicu vedomosti z kultúry a dejepisu. Raz som tu objavil čipkové šaty, inokedy zase zošit s pesničkami, no dnes má zaujalo niečo neobyčajne farebné a veľké. Vybral som to a utrel od prachu. Vyzeralo to ako kovová váza vyzdobená farebnými vecami, ktoré boli tak šikovne poukladané, že vytvárali krásne vzory. Bol som tak upútaný tou vecou, že som nechal truhlicu truhlicou a zišiel o poschodie nižšie. Stlačil som kľučku a vošiel do teplo vykúrenej miestnosti. Bola obložená prírodným drevom a osvetľovalo ju svetlo z krbu, ktorý bol na pravej strane miestnosti. Oproti nemu bolo veľké masívne kreslo. Po obidvoch jeho stranách smerom ku krbu boli rozmiestnené štyri menšie kresla. V tejto miestnosti nám často starká rozprávala svoje príbehy. Aj dnes tu sedela. Keď som prudko vtrhol do miestnosti a pribuchol dvere, zvolal som na starkú: "Starká, povedala by si mi, čo je toto?" a ukazoval som jej predmet , ktorý som priniesol z truhlice. Najväčšie kreslo sa začalo pomaly otáčať a v ňom sediaca, zošúverená postava, so sivými vlasmi, s vráskami označené ruky a tvár. "Dones to bližšie , Jozef, nech sa na to prizriem.." odpovedala. Podal som ej predmet do ruky. Obzrela si ho a pousmiala sa. "To je váza, ktorú mi daroval tvoj starý otec." Tak predsa je to váza. " Bolo to v štyridsiatom druhom. Tvoj starký, v tých rokoch zdatný mladík, musel ísť na bojisko. Bol pri niekoľkých bitkách a neskôr ho vážne zranili. Odviezli ho do Martinskej nemocnice, kde bol operovaný. Po úspešnej operácii sa rýchlo zotavoval. Jedného dňa prišli za ním na návštevu kamaráti z pluku. Ako dar mu priniesli vybuchnutý delostrelecký náboj. Blížili sa Vianoce. Jedného dňa si od sestričky vypýtal rôzne farebné predmety. Na izbe, kde ležal, poprilepoval k nábojnici tieto predmety. Potom poprosil technika v nemocnici, aby im zabrúsil ošarpaný koniec. Keď sa uzdravil a prišiel domov, dostala som to od neho ako vianočný darček. - Zakončila svoje rozprávanie.
"No keď už hovoríme o Vianociach, nie je už čas ísť na večeru?" povedala pozerajúc na hodiny. Postavili sme sa odišli. V mojej mysli sa mi hmýrili myšlienky" Čím všetkým môžeme obdarovať blízkeho...?"