Ú V O D  

Vianoce. Sú tým najkrajším a najočakávanejším obdobím v roku, na ktoré sa teší azda každý z nás. Vtedy ľudia na chvíľu odložia všetky svoje starosti a strávia vzácne chvíle v kruhu tých najdrahších. Sú to naozaj nádherné sviatky pokoja, mieru a radosti, plné vôní a rozžiarených detských očiek.
Je to zvláštne, že jeden jediný deň v roku dokáže vyvolať radosť v srdciach toľkých ľudí. Ale vianočné čaro nepatrí len tomuto jednému - Štedrému dňu. Sprevádza aj celé obdobie pred ním. Je to síce uponáhľané obdobie nákupov, pečenia a upratovania, ale očakávanie Štedrého dňa a vianočná atmosféra, ktorá visí stále vo vzduchu, napokon vždy zvíťazia. Zvíťazia a všetky povinnosti, ktoré sú predsa len súčasťou Vianoc, sa nám už potom nezdajú byť až také strašné.
V minulosti sa však k tomuto obdobiu viazali rôzne čary a magické úkony, prostredníctvom ktorých si ľudia chceli zabezpečiť lásku, zdravie, ale aj bohatstvo. Verili, že práve toto obdobie je vhodným časom, kedy môžu urobiť niečo pre to, aby si svoj ťažký život aspoň trochu uľahčili.
A práve zvykom a tradíciám zimného obdobia som sa rozhodla venovať vo svojej práci. Jej čitateľom by som chcela priblížiť čaro Vianoc z minulosti, ktoré boli síce materiálne chudobnejšie ako tie dnešné, ale na druhej strane bohatšie na lásku a vzájomné porozumenie ľudí.  Pokračovanie o Vianočných zvykoch

1. P R I A D K Y

Koncom novembra sa začínalo zimné obdobie, obdobie relatívneho pracovného pokoja. Končili sa náročné poľnohospodárske práce i práce v lese a ľudia začínali žiť intenzívnejším rodinným a spoločenským životom. Venovali sa rôznym prácam doma. Muži sa pripravovali na nasledujúcu poľnohospodársku sezónu, opravovali a zhotovovali náradie, vyrábali hračky pre deti, ale robili tiež menšie opravy na domoch. Ženy sa venovali domácim ženským prácam - vyšívali, šili, párali perie, tkali a priadli.
Práve priadky mali pre spoločenský život na dedine v zimnom období veľký význam. Schádzali sa na nich skupinky dievčat vo veku približne od pätnástich rokov. Priadlo sa celý týždeň okrem soboty, nedele a štvrtku. Vo štvrtok sa síce dievčatá stretli, ale venovali sa iným ručným prácam.
" Priadky " - tak sa zvyčajne hovorilo i dievčatám, ktoré sa na prácach pri pradení zúčastňovali, sa zvyčajne schádzali v niektorom dome, alebo v tzv. kúdeľnej izbe. Takýchto izieb mohlo byť podľa veľkosti dediny a počtu obyvateľov aj viac a v jeden deň sa mohli priadky konať i na viacerých miestach.
Dievčatá sa museli vždy postarať o teplo a svetlo v dome, či kúdeľnej izbe, preto každá priniesla polienko na kúrenie a petrolej kupovali zo spoločných peňazí.
Ako odškodné za izbu dávali gazdinej po šestnásť hrstí vytrepaného ľanu, tzv. kytku, bochník chleba a tie bohatšie priniesli aj kyslú kapustu, niekedy výslužku zo zakáľačky. V izbe museli udržiavať poriadok a po skončení priadok ju poopravovali a vybielili.
Okrem práce bola súčasťou priadok aj zábava. K dievčatám sa niekedy pripájali aj mládenci a tie ich vždy netrpezlivo očakávali. Ak mládenci dlhšie neprichádzali, dievčatá sa ich snažili prilákať rôznymi čarami. V Krušetnici jedno z dievčat vyšlo von a nabralo trochu machu, ktorým boli poupchávané špáry medzi brvnami. Dievčina prišla do izby, mach žmolila v ruke a pritom odriekala:

"Čo by si prišiel v jednej gati,
Jednej nohavici, v jednom krpci,
Aj slepý, aj chromý, len keby si prišiel !"

Potom zobrali dve dievčatá z každej kúdele trochu ľanu, stali si chrbtom k sebe a zohnuté v predklone ušúľali spoločne z ľanu povrázok, potom ho zavesili na klinec zatlčený do povaly a zapálili. Medzitým niektoré dievčatá priniesli v ústach vodu z potoka a museli ňou zahasiť horiaci povrázok. Iné zatiaľ zametali izbu, pričom medzi nimi prebiehal nasledovný dialóg:

" Čo metieš ? "
" Chlapov ! "
" Odkiaľ ? "
" Zdola i zhora i z prostriedku dediny, do tejto našej kutiny ! "

Smeti pozametali na kôpku, priložili aj mach, všetko položili na metlu a dievka, ktorá mala u chlapcov najväčší úspech si na to sadla a opäť odriekala "Čo by si prišiel …". Nakoniec si dve dievčatá otočené k sebe chrbtami položili metlu so smeťami na plecia a spoločne, jedna kráčajúc dopredu, druhá pospiatky, vyniesli smeti na krížne cesty.
Ak aj napriek čarom mládenci neprišli, dievčatá sa pri práci zabavili aj bez nich. Napríklad na Dolnej Orave dievčatá zvykli spievať pieseň, ktorej text vlastne postupne zvolával chlapcov zo všetkých okolitých dedín:

"Kedyže tí Veličäni prídu, donesú nám na kúdeľky cíňu,
pôjdeme ich pred Ratúša čäkať,
budú sä nám kúdelenky jägať.

"Kedyže tí Párničäni prídu, donesú nám na kúdeľky cíňu,
pôjdeme ich na Žäbiny čäkať,
budú sä nám kúdelenky jägať."

Mládencov zo Zábreže chodievali podľa textu piesne čakať na Hajov ...

Pri piesni i tancovali tempo sa stupňovalo a keď sa niektorej zazdalo, že chlapci už naozaj dlho neprichádzajú, vyzula si čižmu a sárou začala plieskať ostatné dievčatá po zadku. Ostatné sa samozrejme nedali, pripojili sa k tejto roztopaši a tento sáričkový tanec často končil až keď vysilené dievčatá popadali na zem a nevládali sa už ani smiať.
Ale chlapci väčšinou prišli sami, ani privolávať ich nebolo treba. No a kým sa dievčatá venovali práci, oni si krátili čas po svojom. Hrali karty, alebo vymýšľali rôzne žarty a huncútstva, ktoré by mohli vykonať priadkam. K obľúbeným patrilo podpáliť kúdeľ tej, ktorá zadriemala. Niekedy jej aj zaspievali:

"Pri vretienci zadriemala,
neskoro sa zbadala,
iba keď jej horela
z ľanu biela kúdeľa."

Na dolnej Orave sa zabávali aj čítaním hviezd. Mládenca ( alebo dievčinu ), ktorý bol na priadkach prvýkrát posadili do stredu izby a navliekli mu kabanicu tak, že jeden rukáv mu držali nad hlavou. Rukávom nad hlavou pomaly otáčali a mládencovi ( dievčine ) prikázali , aby sa pozeral cez rukáv a počítal hviezdy. Po chvíli " počítania " mu za všeobecnej veselosti cez rukáv kabanice vyliali na hlavu hrnček vody.
Niekedy, keď sa polienka v peci rýchlejšie strácali, zval mládenec svoju vyvolenú aby s ním vyšla von na krúpy.
Znamenalo to, že má záujem sa porozprávať chvíľku bez svedkov, či postískať a aby ich ostatní celkom neohovorili, patrilo sa priniesť zopár polienok spod susedových okien.
Ak však bolo na priadkach i viacero starších, vydatých žien, ktoré trochu uťahovali uzdu veselosti, mládenci veľa nežartovali. V takom prípade si väčšinou navzájom rozprávali rôzne príbehy a zaujímavé zážitky. Boli to vždy vzácne chvíle, kedy sa najlepšie odovzdávali skúsenosti a múdrosť starších generácií tým mladším.

Ale piesne, tance a rôzne hry nechýbali vlastne nikdy.

Je potrebné spomenúť, že dievčatá si čas krátili aj zábavnými obchôdzkami po dedine v rôznom prestrojení. Väčšinou išli so zámerom získať niečo pod zub. Ich masky boli rozličné. Napríklad v Breze sa obliekali za cigánky a chodili po dedine s batohmi, v ktorých niesli mačky. Navštevovali zámožnejšie domy a domácich prosili, aby im dali niečo na " slinky ". Ak im nechceli nič dať, búchali si navzájom do batohov a mravčiace mačky vydávali za deti plačúce od hladu. Niekedy krikom a predstieraným nárekom vystrašili deti domácich. Potom však museli utekať pred nahnevanými rodičmi detí.
Hlavným cieľom priadok bola však práca, i keď zábava nikdy nechýbala. Pre obyvateľov dediny to boli vždy príležitosti, kedy sa mohli stretnúť a pri spoločnej práci i príjemne stráviť dlhé zimné večery.

2. S T R I D Ž I E D N I

2.1. K A T A R Í N A ( 25. november )

Bol to prvý významný deň zimného obdobia, prvý z takzvaných stridžích dní. Ľudia na dedine verili, že v zimnom období, kedy majú všetky nepriaznivé sily najväčšiu moc, je potrebné sa pred nimi ochrániť. Tento deň sa však na rozdiel od ostatných niesol v duchu zábavy.
Mládenci sa v katarínsku noc zabávali tak, že v domoch, v ktorých boli dievčatá, poprenášali a poschovávali rôzne nástroje a náradie. V Čimhovej boli častým objektom záujmu žrde zavesené pod strechou z vonkajšej strany domu. Dievčatá vedeli o tomto huncútstve, a preto sa snažili žrde poschovávať. Ale mládenci si vždy nejaké našli. Tie potom väčšinou poukrývali v korunách stromov .
Z niektorých zasa postavili v rieke labilnú pyramídu, ktorá sa rýchlo rozpadla. Dievčatá, ktoré sa ráno snažili nájsť žrde väčšinou hľadali bez úspechu. A ľudia, čo ich videli sa im vysmievali, že behajú po dedine ako strigy. V Osade zasa prenášali vozy, brány a záchody do susedných dvorov.
Ale hlavnou udalosťou tohoto dňa bola všade "katrenská zábava". Bola to posledná zábava pred adventom ( Katrena hudbu zaviera ). Mládenci už od rána chodili po dedine v rôznom prestrojení a snažili sa získať niečo na spoločnú hostinu počas večernej zábavy. K najčastejším maskám patrili mládenci oblečení v ženských šatách, medveď s medvediarom a tiež cigánky. Práve cigánka pýtala od dedinčanov, ktorých táto veselá družina navštívila, vajíčka, slaninku, zemiaky a iné dobroty. Keď im nechceli dať, sami si zobrali. Z peňazí vyplatili muzikantov a nakúpili pálenku. A potom sa do polnoci spoločne zabávali.
Katarína bola aj dňom, kedy dievčatá zúčastňujúce sa na priadkach museli mať napradené aspoň jedno pradeno. Hovorilo sa:
" Na Katrenku po pradienku."
Aj počasie sa sledovalo - Katarína na ľade, Vianoce na blate.

2. 2. O N D R E J ( 30. november )

Aj tento deň mal význam z hľadiska pranostík.
Aké počasie bolo na Ondreja, také malo byť celú zimu. Počasie však slúžilo aj na predpovede úrody: Ak na Ondreja hrmí, bude málo orechov.
Keď sú na Ondreja kvapky na stromoch, bude veľa ovocia.
Nielen na Orave chodili ráno po domoch vinšovníci. V Plešivej to boli malí chlapci, Púčkari.
Hovorilo sa, že chodia po púčkoch - chodili po domoch, v každom sa pomodlili a za to dostali malé okrúhle koláče, Púčki.
Alebo v Babíne vinšovali takto:
"Vinšujeme vám tohoto svätého Ondreja,
aby vám dal pánboh zdravia, šťastia, hojného požehnania,
na poli úrodu, v dome lásku, svornosť, úprimnosť."

Potom vinšovník poskočiac na jednej nohe pobozkal stôl a dodal:

"Aby ste boli taký trváci ako tento stolíček."

Cez deň chodili zasa mládenci prezlečení za "ďadov", ( žobrákov ) po domoch a snažili sa dievčatá zašpiniť sadzami a popichať kožou z ježa, ktorú nosili so sebou. Alebo chodili prezlečení za vlka a medveďa a zabávali obyvateľov dediny.
Dievčatá zas chceli mládencom odplatiť na Ondreja katarínske žarty. Večer chodili po dedine a váľali ploty, lavičky, drevo naukladané na podstení, vápnom zabielili okná a brali chlapcom nielen rôzne náradie, ale aj osobné veci, napr. klobúky, opasky.
V prvom rade bol však deň Ondreja dňom ľúbostnej mágie. Nesmelo sa priasť, ale dievčatá sa zišli v niektorom dome a prostredníctvom rôznych čarov sa snažili odhaliť, alebo ovplyvniť ich budúcnosť v láske.
Známe je ondrejské varenie halušiek. Museli si zadovážiť múku z deviatich domov, alebo ukradnutú z mlyna. Drevo, ktorým sa kúrilo v peci bolo tiež ukradnuté a vodu na cesto nanosili v ústach. Potom do pripravených halušiek zabalili lístočky s menami chlapcov a varili ich. Uvarené halušky povyťahovali z vriacej vody a každá z dievčat si vzala jednu, aby sa dozvedela, kto mal byť jej nastávajúcim.
Iným spôsobom zasa zisťovali povolanie svojho budúceho partnera. Cez kľúč liali do studenej vody olovo a zo vzniknutých útvarov sa snažili vyčítať, čím bude ich nastávajúci. Potom dievčatá odišli k potoku, tam každá raz prešla hrabľami po dne a to, za koho sa vydá určovali aj podľa toho, čo vyhrabala. Napríklad skala znamenala, že sa vydá za murára, drevo za stolára a podobne.
Dievčatá ( ale niekedy aj mládenci ) chodili triasť ploty. Triasli plotom a pritom šuškali:
"Plote, plote, trasiem ťa, svätý Ondrej prosím ťa,
aby si mi dal znať, s kým ja budem pri sobáši stáť."

A čakali, z ktorej strany zabreše pes. Z tej strany dediny mali mať potom muža. V Zázrivej najskôr odriekali veršík, potom tri krát zatriasli plotom a museli si zapamätať, s kým sa im snívalo. Veršík znel takto: "Puoťe, puoťe träsiem ťä, svätí Ondrej prosím ťä, povedže mi, ag mi máš, s kím jä puojďem na sobáš."

Alebo:
"Povedže mi praudu, koho buďem mať za muža."

S podobným veršíkom ako pri trasení plota, dievčatá triasli aj postele:
"Svätý Ondrej prosím ťa, doska, posteľ trasiem ťa ,
daj mi znať, s kým ja budem pri sobáši stáť."

Alebo:
"Svätý Ondrej, ja ťa vzívam a ty posteľ ja ťa kývam
a ty mi daj znať, kedy budem pri sobáši stáť."

Potom museli vyčítať svoj osud zo sna.
V Tvrdošíne išlo dievča vykývať kôl z plota toho gazdovstva, do ktorého sa chcelo vydať, pričom odriekalo:
"Kývam plotom, nikto nevie o tom, len sám pánboh z neba, že mi muža treba."

Dievčatá tiež chodili tajne siať na hnojiská vo dvoroch mládencov ľanové semená:
"Ňeská je Ondrejä mena, sejem jä ľanovuo semä, ňesejem ho, abi zišieu aľe abi mi odaňec prišieu."

Ďalším zvykom bolo, že dievčatá chodili klopkať na chlievy a pýtali sa :
"Za koľko rokov sa vydám?"
Po koľkom klopnutí sa ošípaná ozvala, za toľko rokov mala byť svatba.
Známe sú aj ďalšie spôsoby čarovania. Napríklad v Tvrdošíne dievča upriadlo dlhú niť a položilo ju od ich plota k susedovmu. Mládenec, ktorý prvý stúpil na pripravenú niť mal byť ženíchom.
V Oravskej Polhore vynášali dievčatá na dvor kosti, každá po jednej. Tá, ktorej kosť vrana uchytila ako prvú, sa mala vydať prvá. Do roka sa malo vydať aj dievča, ktoré našlo v slamennej streche nevymlátený klások.
Alebo dievča vo Vavrečke malo ísť na krížne cesty a tam škrabadlom hrabať zem a odriekať: "Škriabem ťa, driapem ťa, svätý Ondrej prosím ťa, aby si mi dal znať, s kým sa budem na sobáš brať."

A jej partnerom sa mal stať prvý mládenec, ktorého uvidela.
Známou je aj veštba s čerešňovým prútikom, ktorý dievča polievalo až do Vianoc vodou nanosenou v ústach. Ak do Vianoc prútik vykvitol, dievča sa malo do roka vydať.

2. 3. B A R B O R A ( 4.december )

Tomuto dňu sa na väčšine nášho územia nevenovala zvláštna pozornosť. Niekde chodili večer po domoch "Barborky". Boli to dievčatá alebo ženy, neskôr i muži, oblečení do bielych šiat so šatkou cez tvár, aby ich nebolo poznať. Metlou alebo husacím krídlom symbolicky zamietli izbu a odišli do ďalšieho domu. Na Orave však tento zvyk nepoznali a celkovo deň4.december nemal vo zvykosloví Oravy význam.

2. 4. M I K U L Á Š ( 6. december )

Obyčaj chodenia Mikulášov nemá na Orave dlhú tradíciu. Objavil sa až po druhej svetovej vojne, i keď postava Mikuláša a jeho dobročinnosť boli známe už predtým. Ráno 6.decembra si deti vo vyčistených krpčekoch našli jabĺčka, oriešky, cukríky, niekedy však cibuľku, cesnak, uhlie alebo šupky zo zemiakov, ako odmenu za správanie.

2. 5. L U C I A ( 13. december )

Deň Lucie a s ním v podstate celé obdobie až do Vianoc sa pokladali za nešťastné dni, pretože sa uvoľňovali zlé sily. Pozornosť sa venovala hlavne ochrane proti nim. Tento deň bol považovaný za najvýznamnejší zo stridžích dní.
"Lucia pochádzala zo Syrakúz a zomrela ako martýrka okolo roku 300. Podľa legendy, ktorej najstarší variant je v Danteho Božskej komédii, Lucii, už ako kresťanke, vnútili pohanského ženícha, ktorého očarili jej krásne oči. Situáciu vyriešila tým, že si ich vylúpila a na miske ich poslala svojmu obdivovateľovi. Panna Mária ju za to odmenila novými, ešte krajšími očami." 1

V ľudových vrstvách považovali Luciu za najväčšiu bosorku.
Účinným ochranným prostriedkom bol na celom území Slovenska cesnak. Dospelí aj deti jedli chlieb s cesnakom, cesnakom natierali kľučky na dverách domov a maštalí. Dobytok chránili aj tak, že mu cesnak dávali žrať. Cesnak však musel mať odrezané konce. Ak by totiž striga vošla do maštale a zacítila by cesnak, snažila by sa ho dostať von:
" Cesnak, von z kravy ! "

Správne orezaný cesnak však mohol odpovedať:
" Ako vyjdem z kravy, keď nemám chvosta ani hlavy ! "

V Zázrivej chránili dobytok pred strigami iným spôsobom. Aby si Luciu naklonili, piekli pre ňu kabáč. Dali do neho cesnak, k nemu nôž a vodu. Na druhý deň dali tento kabáč zožrať dobytku.
Mládenci, aby vyhnali strigy z dediny, chodili z jedného konca dediny na druhý a snažili sa stále robiť poriadny lomoz a hluk. S palicami v ruke behali okolo plotov a rapkali na štekoch ( koloch v plote ). V Párnici chodili po dedine s trepačkami na ľan. V Nižnej pukali bičmi, pukačkami a trúbili na faľfách ( duté špule, na ktoré sa z pradienka zvíjali ľanové nite ). Nikde však nezabudli zakričať:
" Strigy von z dediny ! "

V tento deň nemohla prísť ako hosť do domu prvá žena. Priniesla by domácim chorobu a nešťastie. Zakázané boli aj niektoré druhy práce. Zákaz platil najmä pre drevorubačov a furmanov ( " Dňeska je Lucie, ľebo ťä zabije ! " ).
Niektoré činnosti boli naopak typické práve pre tento deň. Jednou z nich bolo napríklad hádzanie hrncov o dvere domov. Dôvody boli rôzne. Niekedy hádzali hrnce mládenci dievčatám, alebo spoločne ich hádzali do dverí starých mládencov a dievok. Niekde si vraj takto riešili spory ( ak mali hňevníka ), alebo to robili preto, že " tak sä robí".
V niektorých dedinách chodili vinšovať aj na Luciu. Väčšinou to boli malí chlapci. V Kraľovanoch hovorili, že chodia polazovať, lebo nosili polazníky ( prútiky na konci rozvetvené, s ktorými potom na jar vyháňali na prvú pašu).

Vinšovali takto:
" Doňiesou som vám oceľe,
abi sťe mali hrnce celie,
abi sä vám reťäze netrhali
a sekeri ňelámali !
Abi sťe mali tolko volou,
Kolko je f plote kolou !
Abi sťe mali tolko ťeličiek,
Kolko je na ňebi hviezdičiek !
Dobré ráno ! "

V Žaškove zasa takto:
"Doňiesou som vám oceľe,
abi sä vám hrnce, misi ňebiľi,
koľesá ňelámali,
reťäze ňetrhali,
abi sťe maľi toľko volou,
ako je f ploťe kolou !
Abi sťe maľi toľko ťeľičiek,
ako v ľižňíku ľižičiek,
abi sťe boľi veseľí,
ako sä húski v jäseňi !
Pánboh daj dobrí ďeň ! "